Po prílete do mesta Monastir (المـنسـتير) ma čakal kultúrny a aj tepelný šok. Aj napriek tomu, že ide o pomerne historicky bohaté mesto, mi prišlo veľmi vyľudnené. Ani na samotnom letisku skoro vôbec nikto nebol a aj tí čo tam boli, boli s najväčšou pravdepodobnosťou pracovníci letiska. Na území dnešného mesta kedysi kráčal aj samotný Caesar, ktorý v tom čase prišiel dobyť Egypt. Nanešťastie sa z tohto obdobia zachovalo iba veľmi málo. Monastir je zároveň aj rodiskom prvého tuniského prezidenta Habiba Bourgiba (1903).
Treba rátať aj s tým, že ide o chudobnú krajinu rovnako ako napríklad Egypt, Líbya, Alžírsko a iné krajiny na severe Afriky. Mimo rezortov je okolie zanedbané, voľne sa váľajú smeti a ulice nie sú udržiavané. Ako to už pri týchto krajinách býva, obyvateľstvo je rozdelené iba na dve skupiny - chudobní a bohatí. Stredná vrstva tu je tu v tak malom zastúpení, že v podstate ani neexistuje. Ide hlavne o rozdiel medzi prímorskými mestami a oblasťami, ktoré sa nachádzajú v centrálnej časti krajiny.
Nasledovala asi hodinová cesta až do mesta Hammament ( حمامات ) - letovisko, ktoré sa nachádza na poloostrove Cap Bon ( الرأس الطيب ). Táto oblasť je veľmi úrodná na pestovanie citrusových plodov alebo jazmínu o čom som sa samozrejme počas môjho pobytu presvedčil. Samotné mesto ukrýva Citadelu a Veľkú mešitu, ktoré pochádzajú z 15. storočia. Pamiatok ja tu samozrejme viac.
Prvá noc bola asi najťažšia. Za normálnych okolností vypijem za deň minimálne 3 litre vody. Lenže v Hammamete to také jednoduché nebolo. Voda z kohútika pre nás nie je vhodná na pite kvôli jej zloženiu a upratovačky pochopiteľne nemali na starosti iba mňa. Bola tu teda ešte možnosť vypýtať si fľašu vody na recepcií. Po 24 hodinách sa telo samozrejme prispôsobilo podmienkam.
História samotnej krajiny je naozaj pestrá aj vďaka tomu, že hranice sa prelínajú so Stredozemným morom. Svoj vplyv tu v minulosti zanechali Rimania, Arabi, Turci a Francúzi. Francúzi mali v Alžírsku svoju kolóniu a v roku 1881 sa ju rozhodli rozšíriť o územie Tuniska. Toľko ku dávnej histórie. Ešte niečo z novodobých dejín a už ti dám v tejto oblasti pokoj.
December 2010 je pre krajinu jedno z najdôležitejších míľnikov z historického a politického hľadiska. Toto obdobie sa tiež označuje aj ako začiatok Jazmínovej revolúcie (stretneš sa aj s označením Arabská revolúcia). Koncom toho roka v hlavnom meste - Tunis (تونس) sa upálil Muhammad Buazízí. Bol to mladý pouličný predavač, ktorý svojím činom protestoval proti zlým podmienkam v krajine. To spôsobilo povstanie v celej krajine, ktoré trvalo 3 roky. Nepokoje sa neskôr rozšírili do Egyptu, Alžírska, Jemenu, Sýrií, Líbyi, Jordánska a Bahrajnu. V niektorých krajinách protesty a či vládne prevraty trvajú aj v súčastnosti.
Koncom januára 2014 prijala krajina novú ústavu a pripája sa k čisto demokratickým krajinám.
A práve história tejto krajiny ma milo prekvapila. Bližšie som sa o ňu začal zaujímať až po jednej skúsenosti. Aj napriek tomu, že úradným jazykom je arabčina, nebolo skoro možné sa s ňou stretnúť. Aký jazyk sa tu teda používal? Ver mi alebo nie, ale bola to práve francúzština.
Ľudia žijúci v týchto exotických krajinách sú oveľa prívetivejší a spoločenskejší ako napríklad my Európania. Miestami až otravní (hlavne čo sa týka miestnych predajcov a taxikárov), osobne mi to však neprekážalo. Nakoľko ide o krajinu, v ktorej prevláda islam, bolo nutné si zvyknúť aj na ženy, ktoré boli oblečené aj v bazénoch a mori. Netrvalo však dlho a kultúrny šok pominul. Čo sa týka počasia, o nevydarenej dovolenke nemôže byť ani reč.
Keďže ide o krajinu nachádzajúca sa v subtropickom podnebí, v týchto mesiacoch sa teplota pohybuje okolo 35°C. Letný večer a hlboká noc je úplne iná ako u nás. Keď na Slovensku vydajú výstrahu pred vysokými teplotami, tak to pociťujeme aj keď slnko už dávno zašlo za horizontom. V Tunisku je to však iné. Po západe slnka teplota výrazne klesla a obavy o prebdených nociach sa vyparili.
V úvode som spomínal, že rôznorodým vôniam a koreniam sa nebolo možné vyhnúť. Tymián, bazalka, jazmín, káva, pačuli, pomarančový kvet či pižmo. Samotné vône vieš zohnať aj u nás. V spojený s ich kultúrou to však dotváralo naozaj výnimočnú a nezabudnuteľnú atmosféru.
V krajine je prísny zákaz fotografovanie budov, na ktorých visí vlajka, alebo napríklad policajné stanice. Národnou menu je tu tuniský dinár (poviem vám, v tých drobákoch sa iba málokto vyzná) a samozrejme sa žiadne peniaze nesmú z krajiny vyvážať.
O korenisté jedlá v Tunisku rozhodne núdza nie je. Ak máš rád orientálnu kuchyňu, morské plody, , grilovanú zeleninu, či tmavé pečivo, rozhodne si tu prídeš na svoje. Francúzsko má svoj vplyv aj za sporákom. Rezort, v ktorom som bol ubytovaný ponúkal každý deň množstvo sladkých jedál každý deň. Najväčšie prekvapenie sa však odohralo 14. júla - začali sa veľkolepé prípravy na sviatok Dobytie Bastily. Stuha v trikolóre francúzskej vlajky pretiahnutá cez stôl, balóny, rôzne malé zástavky a vlajky zastrčené v koláčoch a tortách. Myslím si, že si z vplyvu Francúzska v Tunisku rovnako prekvapený/á, ako som bol ja. Mám pravdu?
Tunisko ma rozhodne uchvátilo svojou históriou, kultúrou ale aj prívetivými ľuďmi. Pokiaľ túžiš zažiť niečo iné než ponuku európskych metropol a zároveň nechceš precestovať polku dňa, táto krajina bude pre teba tá správna voľba.
Viacej fotiek z tejto krajiny môžeš nájsť aj na mojom Facebooku alebo Instagrame.