ROZHOVOR: kouč a tatér Dávid Hanc

Dávida Hanca a jeho počin sledujem už nejaký ten čas a môžem skonštatovať, že ide o jeden z najkvalitnejších a najautentickejších obsahov na Slovensku. Jeho tvorba je predovšetkým určená pre chlapov, no mnoho inšpiratívnych rád a poznatkov si dokážu odniesť pre seba aj ženy. Dávidov podcast Nastavenie mysle má niečo cez 150 dielov a stále rastie. Nevenuje sa však iba koučovaniu, písaniu článkov a tvorbe videí. Dávid má v Žiline aj vlastné tetovacie štúdio, pričom ako tatér funguje už niekoľko rokov.


1jpg

Začiatok každého rozhovoru sa začína malým predstavením hosťa. Skús pár vetami opísať, kto si, čomu sa venuješ a čo ľuďom ponúkaš.

Dávid: Volám sa Dávid Hanc a učím veci ohľadom balenia, vzťahov a osobnostného rastu. A veľa tetujem, keďže ma to veľmi baví a napĺňa.

Raz som si o tebe prečítal, že si pred rokmi býval vo Viedni a bolo to pre teba mimoriadne náročné obdobie. Rozišla sa s tebou priateľka, nemal si peniaze na zaplatenie nájmu a dokonca si uvažoval aj nad tým, či by si niekto všimol keby si v určitý okamih zomrel. Čo pre teba znamená toto obdobie a koľko si mal rokov, keď sa toto všetko začalo diať?

Dávid: Mal som akurát 30 rokov a bolo to obdobie, kde som sa cítil absolútne na spodku a zničený životom. Všetko v čo som veril zrazu padlo: práca, frajerka, bývanie na Slovensku. Napriek tomu práve to bol ten budíček, ktorý som potreboval na to, aby som konečne na sebe začal makať a nebol len lenivá sračka. Bol som naozaj lenivý a žil som „areodynamický“ život. Neurobil som nič naviac, iba to, čo bolo potrebné a nutné. Len aby som prežil. Pričom som nadával, že aký život nie je fér, ale nič som neurobil pre to, aby sa zmenil. Myslel som si, že mi to je vesmír dlžný za to, že existujem. Teraz mi to pripadá smiešne, ale vtedy som naozaj očakával od života všetko a nemal v pláne urobiť pre to nič viac ako minimum.  

Myslíš si, že nebyť tohto mimoriadne ťažkého obdobia by si bol dnes tam, kde teraz si alebo by tvoj život vyzeral úplne inak?

Dávid: Kríza zrúti len to, čo nefunguje. A môj život nefungoval. Iba som prežíval a nežil. Aj keď som niekde v srdci tušil, že v živote sa dá dosiahnuť aj viac ako to, čo som mal, nechápal som čo a ako. A preto prišiel pád a Dávid dostal poriadne po hube. Keby som nedostal túto lekciu, neviem čo by zo mňa bolo, ale určite nič zaujímavé.
maxresdefaultjpg

Je jasné, že dnes si už z tejto situácie vonku a máš svoj život pekne usporiadaný. Ako si sa vlastne dokázal odraziť z dna a zlepšiť svoju vtedajšiu situáciu?

Dávid: Stačilo naozaj to uvedomenie, že nikto ma nepríde zachrániť a ak sa chcem odraziť od toho dna, musím to urobiť sám. Som rád, že nikto nebol naporúdzi, pretože by som znova bol lenivý a nebol ochotný na sebe makať. Keďže však nebolo nikoho, musel som zaťať zuby a začať naozaj meniť svoj život od koreňov nahor a všetko, čo nefungovalo vyhadzovať. Spísal som si ciele, vymyslel plán a potom som už len šiel bod za bodom a odrábal všetko, čo tam bolo napísané. Postupne pribúdali ďalšie a ďalšie ciele, a to je na tom to najkrajšie – keď som splnil jeden cieľ, hneď som si vymyslel ďalší. Jednoducho som sa zaľúbil do osobnostného rastu a do cesty, po ktorej som sa rozhodol ísť.

Okrem koučingu, blogovaniu a tvorbe videí sa venuješ aj tetovaniu. Prečo práve tento typ povolania?

Dávid: Tetovanie bolo mojou vášňou ešte pred mojim pádom na hubu. Bol som aj grafikom a preto mi bolo tetovanie veľmi blízke. Hlavne som chcel ľuďom dať niečo, na čo budú hrdí do konca života. A tak sa stalo tetovanie mojim dennodenným chlebíkom. Teraz je to už 12 rokov, čo sa tomu venujem a nemám v pláne prestať.

Zažil si nejakú naozaj pamätihodnú situáciu pri klientovi v tatérskom štúdiu?

Dávid: Áno, keď som mal navrhnúť tetovanie pre jednu maminu, ktorej syn mal detskú obrnu a nevedel ani chodiť ani sa poriadne hýbať. Mamina bola tak silná osoba, ktorá verila v jeho uzdravenie a priam videla pred sebou to, že raz bude chodiť. Bolo to najťažšie tetovanie aké som kedy navrhoval. Kreslil som ho 3 týždne a stále to nebolo ono. Avšak podarilo sa mi to navrhnúť a mamina pri pohľade na môj návrh vyronila slzy šťastia. Vtedy som vedel, že som to navrhol tak ako to ona cítila. Bol to neskutočný okamih.

Plánuješ svoju tvorbu naďalej orientovať pre mužov alebo si rozmýšľal aj nad tým, že budeš vytvárať obsah aj pre ženy?

Dávid: Technicky môj terajší obsah je určený aj pre mužov aj pre ženy. Osobnostný rast nemá na sebe značku „iba pre mužov“. Aj keď oslovujem vo videách všetkých mužským rodom, zmena myslenia, vnútorné šťastie sú veci, ktoré sú blízke aj ženám. Preto môj obsah je univerzálny. Na coachingy mám približne rovnako mužov ako ženy.

Počas dospievania sa formujú naše sny, ciele, názory na mnohé veci a pohľad na život. Akú radu by si dal svojmu 18-ročnému ja?

Dávid: Neboj sa skúšať viac! Dobrodružstvo je to, čo ťa čaká, ale musíš sa prekonať. Bude to za to stáť. Brutálne!

Tvoja tvorba je predovšetkým audiovizuálna. Bol pre teba problém postaviť sa zo začiatku pred kameru? Ak áno, ako si túto nekomfortnú situáciu prekonal?

Dávid: Nebol to nejak veľký problém. Ja som skôr technický typ, tak som riešil uhol kamery a kompozíciu záberu. Nejaká tréma tam vždy je, idem predsa rozprávať na svojho diváka a on mi venoval svoj čas, tak ho nechcem sklamať, a preto sa vždy snažím čo najlepšie vysvetliť všetko, čo hovorím. Je to ťažké, keďže nikto predo mnou nestojí a nie je to konkrétny prípad, ale vždy mi pomohlo predstaviť si sám seba, a čo by som radil sám sebe.  

Okrem motivácie a osobného rastu sa venuješ aj pomáhaniu mužom pri získavaní a udržiavaní partnerských vzťahov. Máš pocit, že sa z hľadiska partnerských vzťahov, nejako líši tvoja generácie a tá moja (cháp násťroční a skorí dvadsiatnici)?“

Dávid: Určite sa tieto generácie líšia. Starší viac popadali na hubu a vedia, že aj to patrí do života. Mladší sa boja padnúť na hubu a preto sa radšej nepúšťajú do ničoho. Je to trošku generácia „bojme sa všetkého“. Je to trošku bizarné, ak to beriem tak, že teraz je možností oveľa viac a predsa je všade viac strachu z toho, čo bude.

Je všeobecne známe že sociálne siete a rôzne zoznamky veľmi skresľujú realitu a vzniká tiež množstvo pseudo úspešných ľudí. Čo si o tom myslíš?

Dávid: Ak niekto nemá život v realite, tak si ho vytvorí na sociálnych sieťach. A každý si vyberá čomu bude veriť. Preto majú kopec fanúšikov, pretože ľudia radi veria na rozprávky. Boja sa makať, aby mali svoju rozprávku. Čo je škoda, ale ja verím, že nakopnem dostatočne ľudí na to, aby boli odhodlaní ísť si za svojimi snami a neriešili to pozlátko sociálnych sietí a boli reálne nohami na zemi a hlavne štastní. To je jediné, čo sa ráta ... a to sa ťažko dá fakeovať.

Chystáš v budúcnosti sériu prednášok pre chlapov ako v minulosti?

Dávid: Už sa práve teraz konajú nové prednášky o rozchode a plánujem ďalšie a ďalšie, pretože milujem ak môžem pomôcť viacerým naraz, a prednášky sú presne ten naj smer.

Ľutuješ niečo vo svojom živote?

Dávid: Nie. Všetko, čo sa mi stalo sa mi malo stať a nebol by som tu kde som bez toho všetkého. Či to už boli zlé rozhodnutia, či dobré, či náhody, je to tak ako to malo byť. A som za to vďačný!

Vedel si už od detstva čo chceš v živote robiť alebo sa to u teba postupne vykryštalizovalo?

Dávid: Od 13tich som chcel byť manažérom ... a to až do 22, keď som z toho vytriezvel, že to nie je to, čo by som naozaj chcel. Až potom v tej 30ke, keď som stratil všetko, som zistil, čo je moje poslanie na tomto svete: ukázať ľuďom, že nič nie je nemožné. Všetko sa dá zmáknuť.

jpg

Aký si bol na strednej škole?

Dávid: Stredná škola bola pre mňa utrpenie samotára. Nemal som ani kamarátov, len Michala, s ktorým som sedel v lavici. On bol tiež podobný ako ja, ale mal aspoň niekoho. Ja som bol mimo všetkých. Mal som svoj svet počítačov a ten nikto nechápal. A keďže som alergický na všetko možné, nechodil som nikdy von, a preto som ani nemal kde nabrať tie kamarátstva, ktoré mali moji spolužiaci. Veľmi mi to nevadilo až do doby, keď som sa prvýkrát zaľúbil. To som nemal s kým predebatiť ani sa poradiť, a tak táto časť života bola utrpenie. Ale malo to svoj zmysel ... len nebol ešte internet, aby som si pozrel nejaké videá od Dávida Hanca.

Pochybuješ niekedy o sebe?

Dávid: Určite. Však som tiež len človek. Ale vždy keď o sebe začnem pochybovať viem, že práve to, čoho sa bojím, musím urobiť. Pretože to ma posunie viac. A strach je môj kamarát. Príde len vtedy, keď mi na niečom záleží a dáva pozor, aby som to nezbabral.

Máš nejaké motto alebo citát, podľa ktorého sa riadiš?

Dávid: Keď som mal 13 rokov, tak som si nad postel napísal toto motto, ktorého sa držím doteraz:
Ak chceš prežiť, musíš byť tvrdý!
Ak chceš byť tvrdý, musíš makať!
Makať znamená nevzdať sa!
Nikdy sa nesmieš vzdať!

Aké sú tvoje plány na najbližších 5 rokov? Mám na mysli nielen pracovnú stránku tvojho života ale aj súkromie.

Dávid: Neplánujem takto ďaleko. Načo, snažím sa žiť tu a teraz. To je to hlavné. Jasné, že nejaké plány sú, ale určite nie na 5 rokov. Max dva mesiace dopredu. A to je druhé dieťa, viac prednášok a viac zmenených životov.

Akú najhoršiu radu si od niekoho dostal?

Dávid: Snaž sa s každým vychádzať za dobre. To bola najhoršia rada, akú som dostal. Nikdy nevieš ovplyvniť názory ľudí natoľko, aby ťa každý mal rád. Je to nezmysel. Ak si vezmeš 100 ľudí, tak nie všetci budú milovať červenú farbu. Nájde sa niekto, kto ju bude nenávidieť. A to je OK, ale netreba sa snažiť o 100 zo 100. Jednoducho to je život a nemusí každý chcieť to isté a mať rád to isté a tak isto nemusím vyhovovať každému. Ako povedal Winston Churchill: Ak máš nejakých nepriateľov, znamená to, že si si za niečím stál.  

Akú univerzálnu radu by si dal každému, kto číta tento rozhovor?

Dávid: Načo čakáš? Aj tak tu nebudeš navždy. Tak nečakaj a choď za tým čo v živote chceš. Nikto ti nestojí v ceste len ty sám.